O vzťahovej väzbe ...

Z každej strany počúvame o tom, čo podporuje naše fyzické /telesné/ zdravie, ale už menej o zdraví duševnom. Nemyslime hneď na nejaké obávané psychické choroby, ale na spôsob prežívania a riešenia každodenných situácií, problémov či vzťahov, ktoré nám život prinesie.
Dnes už vieme, že predpokladom zdravého psychického vývinu dieťaťa je bezpečná vzťahová väzba, pri ktorej dieťatko vie, že v stresových a úzkostných situáciách sa môže spoľahnúť na aktívnu fyzickú i emočnú oporu i podporu rodiča, v prvých dňoch i mesiacoch je to prioritne maminka. Tá sa stáva aj po pôrode dieťatka jeho bezpečnou základňou a čo najlepšie fungovanie zabezpečuje jej jemnocitná reaktivita, teda citlivé a okamžité reagovanie na potreby dieťaťa, ktoré k nej vysiela určité signály.
Na vzniku vzťahovej väzby sa zúčastňuje senzorický aparát dieťaťa – ktorý umožňuje orientovať sa na osobu matky, motorický aparát – na dosiahnutie telesného kontaktu – ruky, nohy, hlava, ústa … a signálny aparát – plač, pohyby rúk, hlavy, džavotanie, mimika tváre – úsmev, ktoré majú za úlohu primäť matku k uspokojovaniu potrieb a túžob dieťatka – privodiť opatrovateľské správanie .

V minulosti nebol tejto väzbe prikladaný veľký význam, môžeme sa aj dnes stretnúť s názormi, že postačujúci vzťah dieťaťa a matky sa vyvíja na základe uspokojovania základných biologických potrieb ako je hlad, smäd, teplo či sucho … ostatné potreby ako napríklad telesná blízkosť, spoločné spanie, nosenie, hojdanie a podobne boli považované za zbytočné rozmaznávanie, častokrát pripisované len primitívnym národom a nedôstojné života človeka v modernej civilizovanej spoločnosti.
Už v minulom storočí sa však našli aj psychoanalytici, psychológovia či psychiatri, /napr. J. Bowlby, K. Lorenzo … / ktorí si pospájali súvislosti a na základe mnohoročných skúmaní a porovnávaní detí i dospelých ľudí s psychickými poruchami, z ktorých ako najľahšíe formy spomeniem napríklad len dnes tak časté depresie, vzťahové problémy, nechuť žiť život a podobne - a zistili v podstate jednoduchú vec- že vytvorenie pevnej vzťahovej väzby je pre človeka primárna – prvoradá – biologicky evolučne zakotvená potreba. A že tieto prvé skúsenosti zo života malého človiečika sa zapíšu do jeho výbavy osobnosti a ovplyvnia jeho sociálne správanie, radosť do života i dôveru v človeka na celý život.

Dieťa k tejto väzbe smeruje svojím pudovo inštinktívnym pripútavacím správaním, ktorým je vybavené geneticky a ktoré sa aktivuje nielen keď je hladné či smädné, ale aj keď chce byť len jednoducho na rukách, hojdané, nosené v rytme chôdze /ako to bolo za čias v brušku/, byť v blízkosti mamičky, nadväzuje kontakt očami, zlaďuje sa s ňou akoby boli stále spoločnou jedinečnou a jedinou bytosťou.
V prvých dňoch po narodení nerozlišuje dieťatko seba a matku ako odlišné osoby. /Spitz/ Až neskôr si začína budovať vzťah k matke ako inému objektu, vzniká diáda. A keďže sa hovorí, že dojča v tomto období miluje a žije prostredníctvom úst – je najdôležitejšou súčasťou vzťah ústa – prsník – koža – /Montagu, Anzieu/ a teda nenahraditeľné dojčenie. Neprijíma ale do seba všetko len cicaním a hltaním, ale aj videním a hmatom /nemáme na mysli len ruky ale celú pokožku/ a tak sa pomaly začne dívať a cítiť SVET. /Erikson/

Úryvok z knihy J. Hašto – Vzťahová väzba – Ku koreňom lásky a úzkosti
„Dieťa sa učí prispôsobovať svoje „branie“ matkinej pohotovosti k „dávaniu“. V tomto období sa formuje aj postoj dôvery voči svetu, ľuďom a tiež SEBE SAMÉMU. Rozhodujúce pri tom je , či je matka spoľahlivá, istá či neistá, láskyplná alebo chladná. Ak sa dieťaťu vpečatí, že moci, od ktorej je závislé sa nedá dôverovať, rozšíri tento negatívny postoj aj na seba – svoje telo, orgány … Dôsledkom môže byť prehnaná bezmocnosť, závislosť, túžba a hlad po podnetoch, postoj sústavnej nespokojnosti, rezignácie či beznádeje …
Je teda dôležité, aby matka sprostredkovala dieťatu istotu, bezpečie, dôveru a spoľahlivosť. To môže len matka, ktorí si sama dôveruje.
Veľký význam pri tomto vývoji má niekedy väčší význam jej nevedomý postoj, ako vedomé správanie. Tento postoj vie dieťa vycítiť a zachytiť, čo sa znova veľmi rýchlo odrazí v jeho správaní.
Za rizikové sa považuje aj obdobie odstavovania od dojčenia. Ak je spojené so stratou bezpečia, /odlúčenie od matky/ môže dôjsť k akútnej infantilnej depresií alebo chronickému smútku, ktorý dáva celému životu depresívny podtón – neskorší sklon k pesimizmu.“

Harald Schultz Hencke tiež upozorňuje na najdôležiejšie priania dieťaťa a a význam ich uspokojovania kvôli optimálnemu vývinu jedinca a predchádzaniu neskorších neuróz. Rozlišuje orálne, intencionálne a epidurálne priania.
Orálne súvisia s ústami – slasť z cicania, pociťovania teplého mlieka a z pocitov sýtosti. Trvajú najmä od 0 do 2 rokov.
Intencionálne sú jeho potreby venovať sa okolitému svetu a epidermálne sa týkajú nehy – potreba nežného kožného kontaktu a najvčasnejšie sa spájajú s dojčením.
Schopnosť adekvátnej reakcie a teda rýchleho uspokojenia potrieb bábätka – nie je daná v plnej sile aicky, treba ju rozvíjať a posilňovať.
Poruchy matkinej osobnosti a nedoriešené vzťahové vzory sa odzrkadlia na psychickom vývoji dieťaťa, či už sú nedostatočné z kvalitatívneho alebo kvantitatívneho hľadiska.
Preto je dôležité, aby sa mamičky naučili dôverovať sami sebe a čo najskôr sa naladili na svoje dieťatko. Dôležitý je samozrejme aj vývoj v maternici, ale následne môžeme svoj jemnocit ešte zvýšiť. Prvou dôležitou vecou po pôrode je čo najskorší kontakt koža na kožu – mama a dieťa. Bábätko v takomto prípade a za pozitívnych okolností využiť reflex samoprisatia, čo vo väčšine prípadov zabezpečí bezproblémový začiatok dojčenia.
Blízkosť dieťaťa po pôrode zvyšuje u matky jemnocitné správanie a uľahčuje rozpoznať potreby dieťaa skôr, ako začne plakať. Napríklad pocit hladu najskôr signalizuje otáčaním hlávky zo strany na stranu, otváraním ústočiek a podobne. V takejto chvíli sa pravdepodobne bábätko podarí čo najlepšie prisať na dvorec a nielenže dostane dostatočné množstvo cenného kolostra, ale zároveň chráni bradavky pred poškodením a následnými komplikáciami.
Rozdiel vidíme v ťažšom správnom prisávaní sa už plačúceho nespokojného novorodenca, ktorý zúrivo chmatká bradavku a nedostatočne otvára pusinku.

V niektorých prípadoch môžeme oponovať teóriou o vrodenej – genetickej /dedičnej/ predispozícií ku komplikovanému správaniu a pesimistým sklonom. Tu je naozaj nebezpečenstvo nevytvorenia silnej vzťahovej väzby, ak matka pri “ťažko zvládnuteľným” novorodencom, alebo dvojičkami, nezvláda nahromadený stres a nevidí ako odozvu na svoje snahy spokojnosť dieťaťa, klesá jej sebavedomie a postupne prestáva adekvátne reagovať na plač dieťaťa, čo vytvára začarovaný kruh.
V takýchto situáciách musíme mamičku podporiť a hľadať pomoc v rodine I okolí, aby nestrácala nádej a sebavedomie. Na základe viacerých štúdií našťastie vyplynulo, že aj pri komlikovaných dojčatách sa pri rýchlom a spoľahlivom matkinom jemnocitnom správaní vyvinú na vyrovnané, spokojné deti, ale bohužiaľ i naopak, pohodoví novorodenci pri odmietavom správaní, nedostatku prejavovanej lásky, pri chýbajúcom jemnocite matky a pomalých alebo žiadnych reakciách reakciách na potreby dieťaťa vzniká neistá vzťahová väzba a dieťa s úzkostným alebo obtiažnym správaním.

Jemnocit si môžu maminky vypestovať častým /neustálym/ kontaktom s dieťatkom, nosením, hojdaním, dojčením na požiadanie, spoločným spaním, dotykmi – hladkanie, túlenie / koža na kožu, masáže detičiek.

/Zdroje : J. Hašto – Vzťahová väzba – Ku koreňom lásky a úzkosti, prezentácie a štúdie OZ MAMILA, Masáže detí a dojčiat – Janka Hašplová, články a štúdie rôznych autorov … /